Intervencie súčasného výtvarného umenia v sakrálnych priestoroch

Vyberte jednu alebo viac odpovedí

Vyberte jednu alebo viac odpovedí

Sakrálna stavba slúži výhradne pre náboženské alebo rituálne úkony. (Kostol, Bazilika, Synagóga, atď.)

Vyberte jednu alebo viac odpovedí

Vyberte jednu alebo viac odpovedí

Vyberte jednu alebo viac odpovedí

Vyberte jednu odpoveď

Vyberte jednu alebo viac odpovedí

To znamená, že ak by sa vo vašom kostole vystavovali diela výtvarného umenia, či by ste to prijali a zaujalo Vás to.

Václav Cigler inštaloval svoje objekty Studánok priamo do hlavnej lode kostola - prvý objekt, vo forme kovovej nádoby naplnenej až po okraj vodou a so zrkadlom umiestneným pod hladinou vody, pri vchode do kostola a druhý, v podobe prázdnej kovovej nádoby s čiernymi vnútornými stenami a zlatým dnom, do stredu hlavnej lode. Václav Cigler sa nechal inšpirovať prírodnou studničkou v krajine, v ktorej sa odráža svetlo aj všetko naokolo, je možné sa do nej pozerať, vnímať jej hĺbku aj rovinu i pokoj a čerenie. Natoľko bol Cigler prírodnými studničkami okúzlený, že sa ich rozhodol previesť do architektonického priestoru, do interiéru kostola. Základnými aspektmi, ktoré charakterizujú Ciglerovu inštaláciu, sú stíšenie, reflexia, koncentrácia, redukcia a priestor.

Pre expozíciu v kostole svätého Petra Byars vymyslel The White Mass, objekty pre ktoré mal byť presne vytýčený stred inak nakrivo stavaného prastarého chrámu. Bol tiež odstránený obetný stôl. Nad vymeraný stred bola zavesená nezakrytá žiarovka s najsilnejším možným bielym svetlom. Na podlahe bol okolo stredu položený prsteň a v poloviciachrozostupov, medzi stredom a klenbovými piliermi, boli okolo prstenca rozostavané štyri stély. Na všetkých stenách bol vo výške očí vytesaný názov každej z nich v dvojpísmenovej skratke: Q. R. – The figure of the Question is in Room; I. p. – The figure of the Interrogative Philosophy; Oh. Q. – The figure of the One Question; Q. D. – The figure of the Question of Death. Všetky boli otočené smerom na východ. Formálne a ideovo boli prvky z centra prepojené v jednotu, spoločný fundament a počas liturgického slávenia v jeden veľký oltárny priestor.

Dielo Adrieny Šimotovej odráža ľudské subjektívne vnímanie a naliehavosť oznámenia zážitkov dotýkajúcich sa témy ľudskej pominuteľnosti a existencie.Do presbytéria bol nainštalovaný autorkin kresebný objekt – monochromatická frotáž. Objekt bol nainštalovaný na podlahe v horizontálnej polohe ako symbol pokory. Touto inštalačnou koncepciou sa spontánne ukázalo, že pri pohľade na samotnú kresbu, krycie plexisklo prevzalo funkciu zrkadla, ktoré odráža nielen interiér kostola, ale aj zrkadlí obraz samotného diváka.

Pre Stanicu umenia svätého Petra v Kolíne nad rýnom vytvoril oltárnu sochu z tvrdej tečovanej žuly. Zvrásnený povrch zabraňuje odleskom, svetlo a tieň sú na oltári zachované, aby ho prezentovali ako v sebe spočívajúci predmet v priestore. Chillidova socha spočiatku oltár nijako zvlášť nepripomína, keďže so svojimi tromi dielcami ani netvorí stôl, ale znamenie kríža, ktoré ho formuje, sa stáva znamením Kristovej obete na kríži a tým aj stolom hostiny Pána pri eucharistii. Sochu tvorenú z trojice krížov sám Chillida chápe ako ich symbolické vystupňovanie.

Hábl v priestoroch Najsvätejšieho Salvátora vytvoril voľný cyklus pätnástich obrazov, ktore v predveľkonočnom pôstnom čase úplne odstránili narativitu s bohatou ikonografiou a náučným poslaním všetkých pôvodných oltárnych obrazov s odkazom na tradičné kresťanské prežívanie liturgického roka. Redukciou rozprávania umožnil naplniť kostol novými otázkami, imagináciou a koncentráciou, a zároveň premenil percepciu daného priestoru. Koncept maliarskej intervencie spočíval v nahradení všetkých oltárnych obrazov abstraktnými maľbami.

V Stanici umenia sv. Petra inštaloval diela s názvom Pohyblivé ohniská. Sú to tri veľkoformátové kruhové konkávne zrkadlá z leštenej ocele, menšie duté zrkadlo z pochrómovaného bronzu, dve farebné fólie a kúsok červenej plsti s pripevneným vreckom v štýle vrecka na vestu. Priestorové zásahy spočívajú vo vyprázdnení stredu hlavnej lode.Kapoorovo zrkadlo visí nad oltárom, ale zámerom tvorcu nie je vytvoriť oltárny obraz. Jeho dielo tam visí z rovnakého dôvodu ako oltár: pre bočnú loď je to obzvlášť nabité a významné miesto. Zrkadlo, na rozdiel od oltárneho obrazu, nemá v sebe nič naratívne ani symbolické; ale priestor nabíja intenzitou a zvyšuje sústredenosť diváka, ktorý tak stojí v dvojitom ohnisku, umelecky i duchovne. Tradičný význam umeleckého diela nad oltárom prechádza do zobrazenia určitej objektivity, ktorá sa tu dostáva do subjektívnej sféry. To má za následok, že zvláštnosť diela a rozptýlenie jeho zmyslu na tomto mieste sa pre nás stáva mätúcou úlohou.

Na Popolcovú stredu Jaromír Novotný vniesol do hlavnej lode Najsvätejšieho Salvátora trojicu farebne redukovaných čierno-sivých „procesných práporcov“, ktoré niesli názov Introdukcia. Jaromír Novotný sa so svojimi práporcami stal prvým umelcom, ktorý primárne nereagoval na žiadny pôstny liturgický zvyk, ale nadviazal na polozabudnutú formu ľudových procesných práporcov.Ako názov výtvarnej realizácie napovedá, Introdukcia pozývala a vítala veriacich do pôstneho predveľkonočného obdobia, pričom súčasne ponúkala pohľad na abstraktné čierno-šedé plátna, ktoré vo svojej abstraktnej povahe sprostredkovávali odpútanie sa od každodenných myšlienok, umožňovali sa ponoriť do svojho vnútra a kontemplovať.

Michal Škoda vstúpil do chrámu Najsvätejšieho Salvátora pôstnou intervenciou s už klasickou a každoročne opakujúcou sa koncepciou fyzického i mentálneho pôstu v čase od Popolcovej stredy do Veľkej noci, organizovanú v rámci Popolca umelcov. „Postní plátno“ – obojstranné zrkadlo o rozmeroch zhodných s bránou v ornamentálnej mreži chrámu, usadil Michal Škoda tesne za vchod.Vo svojej architektonickej povahe zrkadlová intervencia mení kompozíciu kostola, náhle kostol nemá jeden hlavný oltár, ale dva. Optickým klamom vyvolaným odrazom zrkadla, získal chrámový priestor druhé náboženské epicentrum.

Architekt a teológ Norbert Schmidt u Najsvätejšieho Salvátora vo svojej výtvarnej intervencii nadväzuje na stredovekú tradíciu pôstnych pláten. Pôstne plátna, teda sakrálne textílie, po celý stredovek slúžili na zakrývanie oltárnych obrazov s relikviami po dobu štyridsiatich dní, teda po celú dobu od Popolcovej stredy do Veľkej noci. Na popolcovú stredu Norbert Schmidt nainštaloval do chrámového priestoru monumentálne čisto biele Pôstne plátno s rozmerom 6 x 12m, ktorým vytvoril netransparentnú stenu medzi presbytériom a hlavnou loďou kostola, a tým zahalil najposvätnejší priestor kostola -presbytérium a hlavný barokový oltár. Pôstne plátno týmto spôsobom dočasne narušilo obvyklé vnímanie interiéru kostola a namiesto toho ponúklo iný pohľad aj zážitok chrámového priestoru. Schmidt tak vo svojej realizácii posúva a aktualizuje pôvodný zmysel stredovekých pôstnych plátien.