Voľby vždy boli tak trochu groteskou. Nesplniteľné sľuby, guláše, ostré slová, konflikty politikov aj rodinných príslušníkov, rozhodovanie na základe pocitov, pevné záväzky či názorové kotrmelce po zverejnení výsledkov, to všetko je už dlhé roky neodmysliteľnou súčasťou volebného koloritu. Ako však ukázalo aj sobotňajšie hlasovanie, príchod internetu a sociálnych sietí dodatočne vybičoval tieto nízke pudy a vášne, ale aj núti strany meniť volebné taktiky, vďaka čomu sme svedkami priam zázračných zvratov.
Stupňujúce sa skresľovanie skutočnosti, zámerné klamanie, čoraz vulgárnejšie urážky či dokonca bitky sú určite odrazom čoraz zúfalejšej politickej kultúry. Ale treba dodať, že každé prerazenie dna má svoje hlbšie príčiny. Jednou z nich je určite to, že v ére extrémnej informačnej presýtenosti je mimoriadne zložité upútať záujem voliča a ešte ťažšie udržať si ho. Navyše nové médiá podporené umelou inteligenciou poskytujú nové, priam neobmedzené možnosti diskreditačnej kampane.
Ak chcú politici uspieť, už zďaleka sa nemôžu spoliehať len na tradičné formy kampane. Nie náhodou si neskorší víťaz volieb mohol dovoliť neprísť do najsledovanejšej televíznej predvolebnej diskusie a celá krajina je dodnes plná bilbordov neúspešných kandidátov. Oveľa dôležitejšie je zvoliť si správne témy, cieľovú skupinu a ciele a posolstvá sformovať čo najjednoznačnejšie, najzrozumiteľnejšie a najpútavejšie, vyjadrovať sa takmer v sloganoch, neutápať sa v detailoch.
Ale to je len prvá časť cesty k „šťastnému koncu“. Tieto sloganovité názory je potom nutné agresívne a vytrvalo denne presadzovať cez všetky dostupné informačné kanály a pomocou všetkých dostupných priaznivcov a spojencov. Pričom každá nuda, klišé či hlbšia analýza vedú k strate diváckej či poslucháčskej pozornosti. Predvolebné agitovanie sa tak mení na akúsi reality šou, v ktorej často nie je ani také dôležité, čo povieš, ale ako to povieš a komu to povieš, v ktorej forma neraz víťazí nad obsahom. Na jednej strane sa zvyšujú nároky na originalitu, marketingový talent, pracovitosť a vytrvalosť, na druhej strane sa politika stáva úrodnou pôdou pre rôznych excentrikov a exhibicionistov, ktorí nemajú problém ísť za hranu a užívajú si každý okamih na mediálnom výslní. Voľby sú síce zábavnejšie, ale aj o poznanie povrchnejšie.
Výstižným odrazom novej reality je zázračné politické zmŕtvychvstanie Andreja Danka. Stačilo zopár influencerov a politik, ktorý počas štvorročného pôsobenia vo vláde systematicky pracoval na sprznení svojho imidžu, sa znovu ocitol v parlamente. Ale nejde len o SNS. Z tohto pohľadu nemôžu byť prekvapením vysoké čísla Smeru a Progresívneho Slovenska, keďže obe strany majú vo väčšine dôležitých tém vyhranené, aj keď diametrálne rozličné názory. Ukážkovým príkladom získavania volebných percent sa ukázal výstredný finiš Matovičovej kampane, ktorý ho napriek dlhodobo zlým výsledkom prieskumov pohodlne dostal do parlamentu. No a Boris Kollár by mohol napísať dizertačnú prácu o vplyve statusov matiek svojich detí na sociálnych sieťach na volebný výsledok strany Sme rodina.
Ale zrejme najtragikomickejší je prípad strany Republika, ktorá v snahe zakryť svoju fašistickú podstatu a zvýšiť koaličný potenciál vystupovala na internetové obdobie až príliš umiernene. Až zostala pred bránami Národnej rady. Ale pozitívnu správu treba brať aj ako výstrahu. Stačili necelé tri desatiny percenta voličských hlasov a volebná matematika mohla byť úplne, ale úplne iná.